Stránky

25. októbra 2016

Balada o polnočnici...



Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt midnight sun
foto internet
(Vďaka Erbenovi za jeho balady)

Z jazera vychádza polnočná panna.
Do vody padá jej strieborný prach.
S bielymi leknami na nohách
potichu stojí. Tajomná. Zradná.

Všetky ťa chceli, no ty práve ju.
Tak si o nej sníval. Tvoj oldomáš.
Chvatne ju k suchým perám prikladáš.
Počúvaj... Víly už nespievajú.

Pomedzi hluchavky na čistinu.
Vedie ťa lesnými chodníčkami.
O dúšok prosíš. Veď už ste sami.
Chceš si ju vziať. Éterickú. Inú.

Prikývla. S náručou otvorenou...
Akosi nevládzeš a už sa brieždi.
Mení sa ti na hmlu, mizne jak hviezdy
tá, čo mala byť tvojou ženou.

Objatie jediné tých, čo k nej zablúdia,
bohato stačí. Vydýchol si.
Mladosť, krásu od síl zeme prosí.
Na tisíc rokov... kým ju zas prebudia...

13. septembra 2016

Huslistovi...



Jesenné listy
foto internet

kreslia na cesty
krvavé pásy.
Ak podídem ešte trochu ďalej,
už sa nespoznáme asi.
Vytiahnem golier k rozpáleným lícam.
Zrýchlený krok.
Oči kvôli vetru zúžené do štrbín.
Ako keď jazdec popchne koňa do slabín
a rozbehnú sa ako jeden.

Pravou rukou siaham do vrecka,
ľavou nervózne upravujem šál.
Na rozlúčku si mi dal zožmolený papier.
Blamáž... Veď ty si nikdy (slová) nepísal.
Len zopár neurčitých metafor jasných len tebe.

Celý ty...
Ležérne opretý o prah dvier,
zvierajúci husle z bazáru, akoby to boli stradivárky,
dívajúci sa na noty.
Biele pásy nekonečna
prerušené bodmi ľudskosti...

Chvíľu som hľadela na konské vlasy,
ako sa lesknú v lúčoch,
ako okolo seba sláčik víri prach.
A vtedy som ho mala asi stotinu!
Dokonalé. Priamo na perách!

Len jedno ti vyčítam.
Ozaj iba to...
Že si nechcel moje libreto...

6. septembra 2016

Plejády...



Večerné zore zahoreli
foto internet
ako jesenné jablká.
Ešte ti ani nedozreli
ďaleké rozhodnutia a ciele,
už sa nimi unáhlene pretĺkaš.

Sme neschopní čakať
na hviezdny prach,
aby vznikli Plejády...

Chceme,
aby sa priania plnili
zároveň s dopadom
dávno vychladnutej skaly.

No ani princezné si nepýtali
na výber sto alebo tisíc rokov spánku.
Niektoré veci sa jednoducho dejú
a niektoré zas nie.

Prosím dnes opäť hviezdy:
posypte svojím prachom moje čakanie...

29. augusta 2016

Medové plásty...


foto internet

Z medových plástov mi medu nakvapkaj.
Ale len toľko, čo spraví dni sladšie druhým.

Možno si nezaslúžim
toľko radosti.
A možno je šťastie len čakanie na bolesť.
Na každý veľkonočný deň jeden pôstny.

Na každé septembrové jablko
jeden decembrový deň,
napätie na jar, či zakvitne...
Na každé jablko jedna Eva.
Taká je záhrada. Tak sa stmieva.

Možno je deň predvojom noci
a jablko dôkazom ľudskej malosti.
Ktovie ako je to správne...

Z medových plástov mi medu nakvapkaj.
Na každého človeka kvapku radosti.

16. augusta 2016

Po roku...


Zrnko maku... 
venované milovanému starému otcovi

Trp, Jozef (Mak), človek milión si,
nuž vydržíš všetko...

I Ty si tak...

K Tvojim krížikom pripisujem svoju slzu.
Za všetky Tvoje mlčania,
príbehy obyčajného človeka,
úsmevy, objatia, modlitby,
žarty a každodennú prácu,
za drevo, ktorému si vdychoval život,
za všetky kúsky pooranej zeme,
za čerstvo pokosenú trávu.

Za všetko, čo sa stáva neobyčajným,
až keď vyprchá život,
až keď sa na starej posteli vo vlastnom dome odohráva pieta...

Trp, Jozef Mak...

Aj Ty tak.
Opäť ako dieťa.

Už len úsmev, len pohľad, len spánok...



foto internet